Prepis kázne:
Sú to veľmi zvláštne zmeny situácií, niekedy až dramatické, keď to čítame v evanjeliu. Môže nám to trochu napovedať, aby sme neboli príliš rozladení alebo sklamaní, keď chceme žiť vierou, že aj v našom živote niekedy prídu tie zmeny.
Ježiš zažil (a oni s ním, ale hovoríme teraz o ňom) úchvatné znamenie, keď zástupy ľudí boli dotknutí niečím, čo tam predtým nebolo. A potom sa zrazu hovorí, že odišiel do samoty sa modliť, odišiel tam sám. To znamená, zrazu bolo všetko znova ticho. A Ježiš bol proste v ľudskej prirodzenosti, tak ako my. To znamená, musel čeliť istým veciam, nemohol byť stále v nejakom tranze.
Čiže aj my sa učíme chodiť vierou z evanjelia. To znamená, nechceme byť veriaci len z vlastných predstáv. To znamená, že proste človek vie mať predstavy, že Boh je, a keď nám je nejako ťažko, tak budeme k nemu nejako volať, tak mal by niečo urobiť, keď trpíme napríklad. To je to, to je spôsob života viery, ktorý nás uväzní v nejakej uzavretej, zjednodušenej predstave, ktorá zamedzí, aby sme rástli v poznaní a vo viere. To znamená, neuvedomíme si niekedy, že roky, roky, roky, roky a roky, a niekedy až do konca života, nás istý spôsob prístupu k Bohu a viery uväzní v jednom, v jednom, akoby v jednom bode, v ktorom sa stále nachádzame, nikam nerastieme. Proste, akoby prichádzame k Bohu veľakrát s pochybnosťami, pretože o ňom nič nevieme. Motivuje nás ísť k Bohu, keď nám niečo je a predpokladáme, že teda, ak Boh je, mohol by niečo urobiť. A potom znova možno bojujeme s tými pochybnosťami. Avšak, Božie slovo a evanjelium je plné Božieho zjavenia. To znamená, odkrýva nám úplne nový svet, iný svet, do ktorého sme pozvaní vstúpiť.
To znamená, že počúvajme dobre, tu učeníci tí už boli za vodou. Predtým ešte nie, ale potom už boli za vodou, keď prišiel Duch Svätý. Oni boli už v takom leveli viery, že tomu, ako vyzeral ich život na zemi, neprikladali príliš veľkú dôležitosť. Pre nich bolo podstatné, že Boh robil cez nich niečo a že robil to podstatné, aby ľudia poznali Ježiša. Ježiš nerobil iba terapeuta, aby si ľudia zachránili, napríklad, že sa vyliečili z chorôb a mohli ďalej žiť svetsky tak ako predtým, aby mohli zase chodiť na záhradku a robiť a proste žiť tak, ako sa im páči. Nerobil to. Ježiš zvestoval príchod Božieho kráľovstva, do ktorého ľudia mali vstúpiť. A učeníci prešli týmto levelom, za túto hranicu, že pre nich bolo to podstatné, že sa Božie slovo šírilo, a to, ako vyzeral ich osobný život v momente, to ich až tak príliš netrápilo, pretože hovorí Božie slovo, že potrestali ich. Myslím, že nedostali len nejaké ľudské vyhrážky, dostali riadnu, riadny, regulérny trest bitky, hej, to zbičovali ich a potom ich prepustili s vyhrážkami a so zákazom hovoriť o Ježišovi Kristovi. A oni nadšení odchádzali stade, že mohli trpieť pre meno Ježiša Krista, pretože im to potvrdzovalo, že Ježiš je živý. To, ten odpor, ktorý zažívali, im to potvrdzoval, pretože tam na druhej strane sa diali iné veci. Čiže oni boli za istým levelom, neboli v tom takom, takom smutnom, smutnom spôsobe života, keď človek stále sa snaží zachrániť, keď stále sa za niečo trpí, za niečo bojuje, niečím sa stále trápi.
Je to taká pasca. Je to pasca, pretože človek vždy, vždy v živote, vždy budú nejaké veci, ktoré nás môžu zaujať a môžeme sa nimi trápiť. To znamená, keď sa jedna vec vyrieši, tak príde druhá, a keď sa táto vyrieši, príde zase ďalšia. Na to máme dosť rokov a dosť veku, aby vždycky niečo prišlo, čo nás bude sužovať. Je to proste spôsob myslenia. Pretože, keby sme povedali, že kým ešte žijeme, kým ešte žijeme a dýchame (lebo keď už nebudeme, to už bude iná situácia), tak vidíte, že stále sme tu, hej? Niekto povie, že to je hrozný svet. No je hrozný, ale napríklad, je teraz hrozný tu, alebo je hrozný, keď sedíte doma a obedujete, alebo idete do Kauflandu, nakúpite dobré potraviny, hodíte si do košíka, si poviete, ide víkend, budeme niečo dobré variť. Samozrejme, že pre niekoho je teraz v tomto momente ten svet hrozný. Niekto trpí niekde v nemocnici, niekto trpí na Ukrajine v zákope, hej? Iný trpí vo väzení, možno nespravodlivo alebo spravodlivo väznený. Sú ľudia v istom bode, ktorí takto trpia, ale vo väčšine ten život taký nie je, hej? A my predsa dokážeme do tej hlavy presunúť, že sa zaoberať stále len tými zlými vecami, ako keby sme prijali nejakú infekciu, ktorá nás napadne, nejaký vírus, ktorý v nás koluje a ktorý nám nejakým spôsobom ten život stále otrávi.
Čiže aj oni dostali bitku, potom im zakázali, a akonáhle vyšli von na vzduch, už tam bolo inak. Hej? Tak takú prevahu mala ich viera v Ježiša, že akonáhle vyšli stadiaľ, kde ich týrali, tak už to bolo preč. Možno mali nejaké bolesti, nejaké modriny mohli mať, pretože to bola riadna bitka, ktorú dostali, ale to nebol až taký problém pre nich. Svätý Pavol zažil podobné veci, bol dvakrát kameňovaný. Otázka: prečo nezomrel? Pretože Židia vedeli dobre kameňovať, nehádzali malé kamienky, asi takéto. Myslím, že keď dostanete jeden do hlavy alebo do krku, tak ste mŕtvi. A jeho dvakrát kameňovali, potom prišli po neho, zobrali ho a prebral sa. Hej? Tak otázne je, prečo nezomrel? Možno ho Boh chránil alebo bol vzkriesený, nevieme presne. Čiže svätý Pavol zažil podobné veci. A nehovorím, že máme chcieť zažívať problémy, ale máme sa sústrediť okrem tých problémov aj na iné, a to na Božie kráľovstvo, o ktorom Ježiš hovorí. Ježiš tak veľmi chcel, aby ľudia verili, že to kráľovstvo sa priblížilo. Nechcel im proste vytvoriť nejakú, nejakú, nejakú umelú, nejakú takú skanzen, nejaký umelý skanzen, kde sa budú mať teraz už len dobre so svojím kráľom. Akonáhle to Ježiš videl, že tí ľudia si to chcú tu podržať, tu na zemi, že teraz už budeme mať všetko, budeme mať stále čo jesť, nebudeme mať už žiadne problémy, akonáhle sa ho chceli podržať, tak sa im vyšmykol preč a išiel preč, pretože to nebola pravda. Ježiš nepriniesol život tu na zem taký, že už ľudia nemali mať nikdy problémy. On priniesol Božie kráľovstvo, ktoré mali ľudia spoznať skrze to kráľovstvo, jeho ako Božieho syna, pretože viera v neho nám dáva spásu. To znamená, je dôležitejšie byť spasený vierou, ako mať plné brucho. Je dôležitejšie mať odpustené hriechy, ako byť zdravý. Je dôležitejšie mať večný život, ako krásny život tu na zemi, ktorý raz skončí. A toto chcel Ježiš, aby ľudia porozumeli, a preto, aby ľudia uverili v neho, tak robil aj znamenia, ktoré im robili ten život tu na zemi lepší. Ale nie preto, aby to tak zostalo navždy, to nebol cieľ, to boli prostriedky. Preto sa to nazýva znamenia. Slovo znamenie v Biblii znamená, že poukazuje na niečo, čo je neviditeľné. Hej? Znamenie poukazuje na niečo neviditeľné. To znamená, keby sme dostali Božie uzdravenie, malo by nás to vrhnúť k Bohu, nielen radosti, že sme sa zachránili. Hej? Toto je ten rozdiel.
Toto je ten rozdiel. A keď sme upnutí, keď sme upnutí na ten boj o život tu na zemi, to znamená, stále s niekým bojujeme. Stále bojujeme: manžel s manželkou, manželka s manželom, matka s deťmi, svokra s nevestou. Stále niekto s niekým bojuje, aby každý bol taký, ako chce, lebo chce, aby boli veci tak, ako on chce, byť šťastný. To je celý život námaha a cesta k tomu, aby sme boli stále vystresovaní, stále sklamaní, stále nervózni a stále mali pochybnosti, že kde je Boh. Lebo tých problémov bude vždycky, vždy. Keď odídu jedni, prídu druhé, to vám garantujem. Keď odídu jedni, prídu druhé, až do 80, až do 82. Stále to tak bude. Máme aj my skúsenosť s ľuďmi, vidíme už ľudí starých, ktorí už by nemali mať problém, ktorí už by sa nemali tým trápiť. Nehovorím, že chorobou, ktorú majú. Vidíme starých rodičov, ktorí sa trápia, akí sú vnuci, hej? A si povieš, čo sa ty trápiš, akí sú vnuci, tam mám matku a otca trebárs. Hej? Ja som videl môjho otca, keď ešte žil, ktorý takto bol predklonený, už mal Parkinsona. Bol perfektný chlap a on miloval tie veci, a ja ich niekedy mám rád. To je tiež taká pasca. Sedel takto a budíky mal takto v ruke od televízora a celý deň takto prepínal správy a furt sa rozčuľoval nad tým, čo tam je. A hovorím: „Otec, teba sa to už netýka. Ty si už v dôchodku, už nepracuješ, dôchodok ti príde, už ani nejdeš na voľby, hej? Tak načo sa nad tým rozčuľuješ?” Hej? Čiže toto je, toto je taká pasca, že ako my niekedy žijeme, a práve z tohto, práve z tohto nás Ježiš chce vyslobodiť. To znamená, človek, keď uverí v Ježiša, od tohto by mal byť zrazu voľný, pretože vie, že je to nič proti Božiemu kráľovstvu, pretože vie, že nad tým je všetkým Boh, ktorý to raz vyrieši, ktorý to raz potrie, ktorý raz zlo odsúdi, ktorý raz dá spásu ľuďom večnú aj tým, čo trpia. Hej? Čiže viera v Ježiša nie je nejaký folklór, nie je nejaká kultúra, nie je nejaká terapia, ktorá patrí k životu ako dodatok, ktorý nám pomáha nejako tu prežiť na zemi. To je svetlo, ktoré nás práve od tohto má vyslobodiť. To znamená, že je to nadprirodzený život.
Ježiš nerozmnožil chlieb a ryby preto, aby ľudia už mali pocit, že už nikdy nebudú mať problémy, ale preto, aby videli, kým je on. To znamená, že to, že tu žijeme v problémoch, to niečo je, nejaký dôvod. A my hovoríme, ten dôvod, to je hriech človeka, že nežijeme. Som to už niekedy hovoril, že my nežijeme v nebi, nežijeme v Edene v Biblii, ktorý stvoril Boh pre človeka, povedal: „Toto máš všetko, čo jesť, a nesmieš ale z tohto stromu poznania dobra a zla nikdy ochutnať. Ani zlo nemáš vôbec poznať.” A predsa to človek urobil. My žijeme v tomto leveli. To znamená, Ježiš prišiel ako niekto, o ktorom o sebe hovorí, že prišiel zhora. To znamená, od Boha, nie je ľudský Mesiáš, politický Mesiáš. Chceli ho urobiť kráľom, lebo bude nám dobre. On prišiel od Boha, aby nám ukázal: „Toto nie je tvoj konečný údel. Ten svet nie je takýto konečný. On bude iný ešte. A ty musíš prijať ten iný svet, Boží svet, do tohto života, ktorý ti prinesie oslobodenie. Musíš sa toho vzdať, toho, o čo stále bojuješ. Musíš Bohu dôverovať. Nemôžeš mať nastavenú vieru tak, že budem Bohu dôverovať len, keď toto urobí. Budem Bohu dôverovať len, keď tento problém prejde. Budem Bohu dôverovať len, keď sa toto podarí. Budem Bohu dôverovať len, keď toto bude tak, ako ja chcem.” Musíš sa toho vzdať, musíš robiť pokánie, musíš si to priznať pred Bohom, že miluješ niektoré veci viac ako Pána. Miluješ problémy, miluješ nejakých ľudí, miluješ nejaké veci, a oni ťa robia tým, že si uväznený, a Pán ti chce dať slobodu. Preto hovorí vždycky, že: „Zapri sám seba a poď za mnou.”
Keď sa ideš modliť, tak to urob. Urob to. Keď sa ideš modliť, sa stíš a povedz si: „Pane, teraz toto všetko, čo ja tu sa tu sužujem, sa toho zriekam teraz.” A skús si možno chvíľku, chvíľku uvedomiť, že tam chvíľku, kde sedíš v tichu, tie problémy proste tam nie sú. Oni sú v tvojej hlave a sú možno niekde v škole. Nejaký tvoj vnuk, ktorý robí problémy, teraz je v škole, nie je tam, kde si ty. Tvoja dcéra, ktorá je chorá, je teraz niekde v nemocnici, nie je tam, kde si ty. Ale Boh chce k tebe prísť. Musíš mu uvoľniť srdce od tých vecí a prijať ho. On ti môže dať svetlo, že čo máš teraz robiť, za čo sa máš modliť, čo máš od Boha chcieť. Môžeš sa niekedy pýtať, že čím máš byť, aby ľudia, ktorí ťa stretnú, poznali Pána a boli spasení. Nie je to v presviedčaní ľudí, presviedčaní, presviedčaní, presviedčaní, hádaní sa, hádaní sa, hádaní sa, aby robili to, čo chceš ty. Pýtaj sa Pána, čo chce on urobiť možno cez teba, aby tí ľudia poznali spásu a boli spasení. Hej? To je to, to je naše povolanie byť kresťanmi. A tu sa schádzame preto, aby sme sa tým poistili, aby sme sa tým naplnili, aby sme sa v tom uistili. Máme sa schádzať ako ľudia, ktorí poznajú Pána, a tu sa to má vygradovať. Má nás to tu povzbudiť. Nie je to len ako, nie je to len ako miestnosť, kde si prídeme nejakým spôsobom uľaviť, že prídeme chvíľku načerpať. My nemáme prísť iba načerpať. My máme byť stále načerpaní. My nemusíme načerpať iba v kostole. Ty môžeš načerpať ráno, keď vstaneš. Keď ráno vstaneš, natiahneš trochu tie kosti, ktoré sú stuhnuté, a povieš: „Duchu Svätý, príď.” Tak už čerpáš. Nemusíš čakať do večera nervózny, vyhecovaný, vystresovaný, až konečne, keď prídeš do kostola a načerpáš, lebo prídeš sem a všetci prídu vypnutí, všetci prídu vyhasnutí a čakajú, že niečo ich tu podpáli. Ty môžeš načerpať hneď ráno. Môžeš načerpať cestou do práce, môžeš načerpať na zastávke autobusovej. Môžeš si len zavrieť oči a si pomyslieť: „Duchu Svätý, kde si teraz?” Určite vie, čo si myslíš. A určite je rád, že ho hľadáš. Určite je rád, že chceš chodiť v jeho svetle.
A keď prídeme sem (to nevyčítam, že to tak nie je), máme byť ľuďmi, ktorí sem prídu ako ľudia, ktorí túžia vidieť to svetlo, ktorým je Ježiš. A my ho vidíme v sebe. Potom vidíme ľudí viery. Aké je to úžasné, keď vidíme ľudí viery! Nevidím len suseda, ktorý je tu taký, alebo susedu, alebo niekoho, kto je tu taký zdeptaný a taký smutný a taký len prišiel, že „dačo mi povedzte, dačo mi.” My vidíme ľudí, ktorí veria v Ježiša, ktorí si navzájom akoby hovoríme, že aj ty veríš v Ježiša, aj ja verím v Ježiša. Je to úžasné, je to úžasné! Je niečo lepšie, ako veriť v Ježiša? Jasné, že nie je nič lepšie, ako veriť v Ježiša. To by nás tu malo napnúť. Mali by sme tu byť ako, ako takí divní ľudia, ktorí, keď nás vypustia von, tak by sme mali byť takí divní až, a si povedia: „Čo vám tam dávajú, keď tam tak chodíte takí divní odtiaľ?” No nič nám tam nedávajú. My to, my to tam máme. My to máme v sebe. Len sme sa stretli viacerí, tak to tam začalo iskriť. Hej? Tak nejako by to mohlo byť v nás. Čiže nie sme v kine, nie sme v divadle, nie sme na terapii, kde nám nejakým spôsobom niečo ľudia dávajú. My to máme stále v sebe. To je cirkev, telo Kristovo. Hej? To nie je, to nie je kino napríklad, kde sa niečo robí tu vpredu a my na to pozeráme. My sa spolu stretávame a Ježiš je v nás. Jeho kráľovstvo je v nás. Máme to veriť, máme to očakávať. Prosme ho: „Pane, zmeň moje srdce. Ak si vo mne, tak niečo rob so mnou.” A on povie: „No, budem robiť, ale musíš teraz najprv dať preč to, čím sa stále zaoberáš, čomu veríš viacej a čo ťa robí smutným a sklamaným. Daj to preč a prijmi mňa.” Hej? Tak skúsme na to zabojovať nejako. Skúsme to nejako prijať, a aj keď to bude vyzerať divne, že možno sa nemáme až tak dobre vždy, a predsa to, že veríme v Pána, nás môže robiť plnohodnotne radostnými ľuďmi. Amen.
Zdroj: Homília o. dekana Dušana Lukáča na spomienku na svätého Atanáza. Vysielané naživo 2. 5. 2025 o 18.00 z farského kostola Nanebovzatia Panny Márie v Brezne. https://www.youtube.com/@farnostbrezno